Francúzština je románsky jazyk, ktorým sa hovorí najmä vo Francúzsku, Belgicku, Švajčiarsku, Kanade av mnohých krajinách v Afrike.Pôvod
Prvopočiatky vývoja francúzštiny ako románskeho jazyka sú spojované s postupným prenikaním rímskeho vojvodcu Julia Caesara do Galie v rokoch 58 až 52 pred Kr Rimania so sebou priniesli svoj talent pre správu územia a ako víťazi sa ujali administratívy v krajine. Úradným jazykom sa stala latinčina (najmä vo forme hovorenej vulgárnej latinčiny).
Pôvodný keltský jazyk Galov prežíval aj naďalej, a to prevažne v hovorenej podobe na vidieku, sčasti aj v mestských domácnostiach.
Tento proces, ktorý sa označuje ako romanizácia, prebiehal od juhu krajiny a rozdiely v nárečiach možno pozorovať ešte dnes. Tzv. PROVENCAL, nárečie kraja Provence, je svojou výslovnosťou veľmi podobné taliančine.
Obdobie Germánov
Germáni prenikali na galské územia v neskorom staroveku. Vulgárne latinčina sa postupne vytráca a prežíva iba vo forme latinčiny klasickej, ktorá sa stala od roku 313 vyhlásením Milánského ediktu jediným jazykom bohoslužieb.
Krajina je relatívne roztrieštená a vyvíjali sa miestne nárečia (patois), z ktorých najvýznamnejšie je nárečie 'Île-de-France. Postupne sa utvárajú tri hlavné jazykové oblasti:
* Nárečie severu krajiny - la langue d'oi "l, označované podľa toho, že áno (oui) sa v tomto nárečí vyslovuje ako oi" l..
* Nárečie juhu krajiny - la langue d'oc, označované podľa toho, že áno (oui) sa v tomto nárečí vyslovuje ako oc. Nepatrí vlastne do francúzštiny, jazykoveda ho považuje za samostatný románsky jazyk, okcitánčina.
* Nárečie frankoprovensálske - le francoprovençal, vo východnej oblasti, v okolí miest Lyon, Ženeva a Grenoble. Nepatrí vlastne do francúzštiny, jazykoveda ho považuje za samostatný románsky jazyk, frankoprovensálštinu.
Vplyv germánskych jazykov na francúzštinu
* Vznik tzv h Aspire, ktoré má vplyv na viazanie slov. Zatiaľ čo v germánskych jazykoch sa hláska 'h' vyslovuje, vo francúzštine tomu tak nie je. V slovách s 'h' germánskeho pôvodu nemožno vykonávať Eliza (napr. le Havre / ləavʀ /, ale l'hôtel / lɔtɛl /).
* Vzniká charakteristický prízvuk francúzštiny (accent pointu), väčšinou na koncovej slabike slova. Pretože v germánskych jazykoch je prízvuk na prvej slabike, došlo k redukcii výslovnosti koncových slabík u pôvodných latinských slov. Tak napríklad z latinského slova tela sa vyvinulo francúzske 'toile' / twal / s tzv nemým e na konci.
* V románskych jazykoch je prídavné meno umiestené väčšinou za podstatným menom. Vďaka vplyvu germánskych jazykov možno niektoré krátke prídavné mená vo francúzštine nájsť pred podstatným menom (napr. un petit garçon).
Obdobie šírenia kresťanstva
V roku 496 si franský kráľ Chlodovik I. berie za ženu burgundskou kňažnú Klotildu a preberá aj jej katolícku vieru. Tak sa katolícke kresťanstvo stáva oficiálnym náboženstvom Franskej ríše. Znovu sa vracia vplyv latinčiny, ktorá sa vyvíja do rôznych nárečí.
Karol Veľký a počiatky francúzštiny
Ešte v období vlády Karola Veľkého sa nedá hovoriť o francúzštine ako také. Jazyk, ktorým sa v tej dobe hovorilo, bol zložený z mnohých nárečí a súhrnne ho francúzština označuje ako la langue ROMAINE. Karol Veľký dbal na šírenie kultúry a miloval klasickú latinčinu. Zakladal školy ako pre obyčajný ľud pri každej farnosti, tak školy pre vzdelanca pri každom kláštore, kde sa vyučovalo klasickej latinčine. Táto tradícia bohužiaľ po jeho smrti zanikla a mnoho škôl bolo zrušené a opustené. Z Anglicka si pozval mnícha Alquina, ktorého úlohou bolo postarať sa o znovuobjaveniu pravidiel klasickej latinčiny. Tá sa stáva jediným jazykom vzdelancov a jediným písaným jazykom. Pre tieto účely Karol Veľký vymyslel nové písmo, kapitálky (veľké písmená) a karolina (malé písmená).
Po smrti Karola Veľkého je treba krajinu rozdeliť medzi jeho vnukmi. Na tento účel vzniká Štrasburská prísaha, dokument, ktorý ako prvý v písomnej podobe dokladá podobu starej francúzštiny (la langue ROMAINE).
Jazyk, ktorý vďaka šíreniu kultúry vzniká v období karolínska renesancia, sa vo francúzštine nazýva la langue franque alebo la langue francienne, teda základ modernej francúzštiny.
Zmeny jazyka v tomto období
Obnova klasickej latinčiny mala vplyv predovšetkým na slovnú zásobu. Vnikajú tzv dubleta, teda dve slová rôzne pravopisné i fonetickej formy, ktoré pochádzajú z rovnakého latinského základu. Príčinou je dvojaký podoba latinčiny. Vulgárne latinčina, ktorú používal prostý ľud, dala za vznik jednému tvaru, vznikajúcemu prirodzenou cestou, a latinčina klasická, ktorú používali vedci, dala za vznik druhému tvaru. Tieto slová vznikala umelo a vypĺňala medzery v slovnej zásobe, ak bolo potrebné popísať nový jav. Napr. z latinského hospital vzniklo prirodzeným vývojom Hotei (hostiteľ) alebo hôtel (hotel) a umelo bolo vytvorené Hôpital (nemocnice).
Zmeny v pravopise:
* Zmena spoluhlásky c na spřežku ch / ʃ / (napr. z latinského castelum vzniká château)
* Spoluhláska 's' v niektorých prípadoch mizne pred samohláskami, namiesto nej sa nad samohláskou píše circonflex ^ (napr. z latinského insula vzniká île - ostrov)
* V pravopise miznú spoluhláska 'l' a mení sa na spřežku 'au' / o /, ktorá sa v mnohých prípadoch už ani v latinčine zasahoval (napr. z latinského auba vzniká Aube - úsvit)
